Pohľad na Horný hrad pred odlesnením. Foto: J. Beljak.

Tretiu - gotickú stavebnú etapu Starého Zvolena datujeme do záveru 13. storočia až do prvej tretiny 14. storočia. V súvislosti so zvolenským hradom vystupuje Demeter ako správca hradu a vysoký kráľovský úradník v hodnosti župana. V rokoch 1292 - 1298 bol hrad v kráľovských rukách, keď zvolenský župan Demeter bol jedným z účastníkov protičákovského paktu Ondreja III. s ostatnými vernými veľmožmi. Po smrti Ondreja III. (roku 1301) Balassovci, Demeter a jeho synovec Donč podporovali kandidatúru Václava III. na uhorský trón. Tento ich postoj bol príčinou vojenského zásahu Karola Róberta, ktorý roku 1306 dobyl hrady Zvolen, Slovenskú Ľupču, Dobrú Nivu a Plachtince. Roku 1312 v známej bitke pri Rozhanovciach Balassovci bojovali na strane Omodejovcov proti Karolovi Róbertovi. Až roku 1314 Balassovci prešli na stranu panovníka Karola Róberta, keď sa zúčastnili na protičákovskom ťažení namierenom proti Komárnu a Vyšehradu. Tretiu stavebnú etapu dokladá množstvo novovybudovaných objektov, ale aj staršie stavby, ktoré museli prejsť úpravami, zameranými na posilnenie z hľadiska vojenskej obrany. K pôvodnej vstupnej bráne s charakteristickými piliermi, ktoré sa využívali i v rámci vnútornej hradbovej ochodze, bola pristavaná z vonkajšej strany štvorpodlažná veža, v prízemí prejazdná. Vstupy do jednotlivých miestností veže boli z exteriéru vnútornej ochodze okrem miestností na 4. podlaží. Do tretej stavebnej etapy Zvolenského starého hradu zaraďujeme už spomenutú prebudovanú obytnú vežu komitátneho hradu. Stavebnostatická úprava hlavnej veže súvisí najpravdepodobnejšie s jej celkovým zvýšením podlažnosti o dve až tri poschodia. Takmer s podobnou časovou následnosťou a technicko-konštrukčnou analógiou sa stretávame s obytnou vežou na hrade Trenčín.
    Obytná veža II v centrálnej časti hornej polohy, datovaná na základe zisteného nálezového fondu do polovice 13. storočia, prešla tiež, hoci len minimálnou, stavebnou úpravou na prelome 13. a 14. storočia. Obytná veža II mala pôvodný vstup na juhozápadnej strane veže, na prízemí, ktorý z bezpečnostných dôvodov museli premiestniť pravdepodobne do vyššieho podlažia. Zamurovaním pôvodného vstupu sa prízemná miestnosť prestala využívať, a tým "zakonzervovala" pôvodný inventár z najstaršieho obdobia. Medzi staršou a mladšou kultúrnou vrstvou je pomerne hrubá sterilná medzivrstva, ktorá oddeľuje nálezový materiál z obdobia zániku veže (rok 1451) od vrstvy s nálezmi z polovice 13. storočia.
    Obranná bašta patrí v rámci tretej stavebnej etapy k novovybudovaným objektom. Situovaná je severovýchodne od obytnej veže II. Svojím spôsobom ohraničuje centrálnu časť polohy od severu. Stavitelia dômyselne využili dominantnú polohu v tomto priestore, pretože terén pri jej vonkajšej severnej hrane prudko klesá. Bašta je evidentne pristavaná na škáru k obvodovej hradbe refúgia. Samotná hradba refúgia v priestore bašty nesie stopy po dodatočnej prestavbe, ktorú dokumentujú otvory po vyhnitých trámoch ochodze, kde môžeme predpokladať vstupný portál do druhého podlažia bašty. Samotnej výstavbe bašty, pristavanej k vonkajšej hrane obvodovej hradby, predchádzala pomerne zložitá úprava terénu. Na základe viacerých sond a zisťovacích rezov je evidentné, že hradba veľkého opevnenia refúgia je postavená na mohutnom vale, ktorý vo svojom jadre obsahuje množstvo keramického pravekého materiálu. Stavitelia bašty z obavy zo zaťaženia a zosuvu podložnej vrstvy vytvorili na kamennozemnom vale výškovo takmer jednotné plató a na ňom postavili k hradbe obrannú baštu. Táto umelo vytvorená kamenná terasa má hrúbku 40 až 60 cm a je stavaná z kvalitnej vápennej malty. Pri zisťovaní hrúbky a štruktúry tejto terasy sa pokračovalo podľa možností až do jadra kamennozemného valu. Okrem pravekého materiálu sa z jadra valu zistila (v sezóne 1996) keramika z 10.- 11. storočia, čo dáva predpoklad, že valové opevnenie je z poveľkomoravského obdobia, resp. starší praveký val sa v 10. - 11. storočí obnovoval. Výšková úroveň bašty sa v západnej časti zachovala až po predel dvoch podlaží, ktoré dokumentujú kapsy po priečnych trámoch. Bašta má nepravidelný obdĺžnikový pôdorys s rozmermi 11 x 7 m. Hrúbka základov sa pohybuje od 1,9 do 2,6 m. Rozmery interiéru sú 6 x 3 m. Na základe získaného materiálu predpokladáme, že bašta zanikla v polovici 15. storočia.
    Všetky uvedené objekty s náležitými úpravami vytvárali mohutné zázemie, svojím spôsobom predhradie pri vybudovaní ďalšieho hradu ako samostatnej obrannej a obytnej jednotky v rámci hornej polohy vrcholnostredovekého refúgia. Tento hrad pre bližšie lokalizovanie a časové zaradenie sme pracovne nazvali Dončov hrad, hoci v písomných prameňoch vystupuje stále ako Zvolenský starý hrad alebo Starý Zvolen.
    Magister Donč v roku 1314 preberá po svojom strýkovi Demeterovi správcovstvo hradu s hodnosťou župana. Panovník Dončovi, ako jednému z prvých šľachticov v Uhorsku, udeľuje rodový erb. Napriek tomu, že jeho meno je úzko späté so Zvolenom, je iniciátorom, resp. donátorom mnohých profánnych, ale i sakrálnych stavieb na pomerne veľkom území Slovenska. Dončovi sa pripisujú tiež decentralizačné snahy a vznik samostatných žúp, ktoré sa vyčlenili zo Zvolenskej veľžupy. Dončovo obdobie na Starom Zvolene môžeme pokladať za obdobie najväčšieho rozkvetu zvolenského hradu.