Veža 1 na Hornom hrade. Foto: J. Beljak.

Na najvyššej kóte hradného kopca (571 m.n.m.) bol umiestnený kráľovský komitátny hrad. Reprezentuje ho obytná veža s časťou zisteného vonkajšieho severného opevnenia. Doložené severné opevnenie predstavuje hrotitá šijovitá priekopa vysekaná do skalného podložia. Umiestnenie obrannej priekopy do značnej miery vymedzilo i pôvodnú vnútornú komunikáciu hradu Starého Zvolena. Jej línia pretrvávala i po zrušení najstaršieho opevnenia, ktoré sa sústreďovalo okolo komitátnej obytnej veže z druhej polovice 12. storočia. Obytná veža mala rozmery 10,8 x 11,7 m. Pôvodná hrúbka základov v prízemnej časti bola od 3 m do 3,2 m.
    V závere 13. storočia stavitelia hradu obmurovali základy veže po celom obvode s úsilím zabezpečiť statiku pri zvýšení podlažnosti. Zosilnenie obvodového muriva chápeme ako druhú stavebnú etapu na tomto objekte. Obmurovka veže má po celom obvode konštantnú hrúbku 220 cm. Taktiež i mladšia podoba obytnej veže nezmenila svoju kvadratickú dispozíciu, podstatne však zmenila svoj objem, pretože jej pôdorys už dosahoval 14,2 x 15,15 x 16,2 x 14,2 m. Severozápadnú časť základového muriva v interiéri obytnej veže tvorenia dve hrany, medzi ktorými je rozpätie 125 cm. Obdobná stavebná dispozícia (v redukovanej podobe) bola odkrytá tiež na vnútornej severovýchodnej hrane veže, v tesnej blízkosti severného vnútorného nárožia. S touto stavebnou dispozíciou súvisí i kapsový otvor po drevenom tráme (s evidentnými odtlačkami po dreve) s rozmermi 20 x 10 cm, umiestnený v severnom nároží. Horizontálny otvor po tráme siahal 60 cm kolmo do hrúbky základového muriva. Uvedená stavebná dispozícia oboch ostení nie je dokladom časovej disproporcie stavby, ale iba konštrukčným prvkom pri zabudovaní dreveného schodiska už v staršej veži. Tomuto variantu vertikálnej interiérovej komunikácie v obytnej veži nasvedčujú i negatívy otvorov na vonkajšej severozápadnej hrane základu, najpravdepodobnejšie na účely exteriérového vstupu do horného podlažia obytnej veže.
    Sprievodný archeologický materiál pri odkryve veže, najmä jej interiéru, bol veľmi chudobný v porovnaní s odkrývaním ostatnej plochy areálu komitátneho hradu. Zásypové vrstvy v interiéri obytnej veže do hĺbky 290 cm boli sterilné. Táto nálezová situácia dokazuje systematický odkryv, ktorý už v rokoch 1889 - 1894 uskutočnil prof. J. Könyöki. Könyökiho archeologické sondy boli zreteľne viditeľné ešte do roku 1992. Jeho sonda, orientovaná východ - západ, bola umiestnená tak, aby svojou šírkou obsiahla celý interiér veže. Po odstránení veľkých deštrukčných blokov muriva v hĺbke 290 - 380 cm bolo možné odkryť primárnu zánikovú vrstvu s nálezmi keramiky datovanej do 15. storočia.
    Základová škára obytnej veže bola položená na súvislom skalnom podloží. Nerovnosť skalného podložia v interiéri suterénu veže stavitelia riešili vyrovnávajúcou vrstvou udupanej zeminy. V juhozápadnom rohu v interiéri bola vysekaná (95 cm od úrovne suterénnej podlahy) skladovacia jama (chladnička) s nepravidelným tvarom, ktorá slúžila najpravdepodobnejšie na skladovanie mäsitej potravy.
    Archeologické nálezy získané z ostatnej plochy areálu komitátneho hradu boli početné a rôznorodé. Najväčšie zastúpenie má keramika, ktorú, žiaľ, len typologicky (nie na základe stratigrafie) môžeme rámcovo ohraničiť 12. a 17. storočím. Početné zastúpenie mali aj militáriá (nože, ostrohy, hroty do šípov, sekera) a tiež i drobné nálezy kostených úžitkových i ozdobných predmetov. Samostatnú i početne zastúpenú skupinu tvoria zistené stavebné kovania.
    Súčasťou komitátneho hradu bola i šijovitá priekopa, ktorá zabezpečovala predsunutú obranu zo severu. Priekopa vytvárala predel medzi komitátnym hradom a jeho predhradím, ktoré tiež nesie stopy po sekundárnej modelácii terénu. Konfigurácia terénu už pred výskumom jednoznačne poukazovala, že skúmaný objekt predstavuje obrannú priekopu, zasekanú do skalného podložia. Stredom priekopy pravdepodobne viedlo premostenie, ktorého stopy nachádzame vo forme negatívov vysekaných v skalnom podloží. Tieto negatívy majú kruhový tvar a v nich boli osadené stredové stojky premostenia. Z celkovej plochy pôvodného zahroteného profilu obrannej priekopy sa zachovala iba 1/8. Celá priekopa znefunkčnením už nepotrebného opevnenia komitátneho hradu (úlohu obrany prevzala hradba veľkého opevnenia) stratila svoj pôvodný význam, a preto sa stala už len exploatačným miestom, malým privátnym hradným kameňolomom. Dôkazom toho sú veľké poloopracované kvádre nachádzajúce sa in situ. Tiež premodelované dno obrannej priekopy názorne dokumentuje systematické a pravidelné vysekávanie obnaženého skalného masívu. Sprievodný archeologický materiál bol veľmi bohatý, rôznorodý, časovo ohraničený od 12. do 17. storočia. Z hľadiska stratigrafie sú použiteľné iba vrchné zásypové vrstvy, v ktorých bolo početné zastúpenie keramických fragmentov, no najmä militáriá, datujúce vrchnú zásypovú vrstvu obrannej priekopy do konca 16. až 17. storočia. S týmto materiálom korešponduje historická listina - písomná zmluva zo dňa 27. januára 1598 o podmienkach udržania poriadku medzi obyvateľmi Zvolena na jednej strane a Valónmi, vojenskými žoldniermi a tiež kráľovskou jazdou na strane druhej. V tomto období Starý Zvolen (Pustý hrad) zmenil svoj pôvodný civilno-obytný charakter na výlučne vojenský, pretože v čase tureckej expanzie plnil dôležitú strategickú úlohu pri obrane banských miest. Dokladom toho je aj Willenbergova panoramatická kresba z roku 1599. Na tejto vedute obrazom i slovom zachytáva dôležité strategické body. Na "opustenom" Starom Zvolene schematicky načrtáva siluetu strážnej veže (vartovky), ktorá bola postavená podobne ako na Vígľaši až v poslednom decéniu 16. storočia. V tom čase končí posledné obdobie histórie jednej z najvýznamnejších včasnostredovekých lokalít na Slovensku.
    Pokračovanie výstavby hradu Starý Zvolen, ktoré zovšeobecňujeme ako jeho druhú stavebnú etapu, historicky v písomných prameňoch i archeologicky v materiálnej kultúre, máme doložené v 13. storočí. Druhú stavebnú etapu na Pustom hrade reprezentuje obvodová hradba veľkého opevnenia refúgia, ktorá vo vzťahu s inou architektúrou po celom svojom obvode hornej polohy s výnimkou veže komitátneho hradu, sa javí ako najstaršia. V akom časovom a funkčnom vzťahu je obvodová hradba v strednej i dolnej polohe Pustého hradu (dolný hrad) k doteraz preskúmanej hradbe refúgia, môžeme sa zatiaľ len domnievať. Môžeme predpokladať, že obvodová hradba v strednej i dolnej polohe je organicky i časovo jednotná, podobne ako na hornej polohe, keď postupne od záveru 13. storočia do 14. storočia sa do nej včleňuje mladšia zástavba. Druhou možnosťou je až postupné dobudovanie nižších polôh opevnenia v časovom slede tak, že v 14. storočí súčasná lokalita Pustý hrad mohla tvoriť svojím spôsobom ojedinelý dvojhrad so samostatnými časťami
    V prípade doteraz preskúmanej časti tzv. veľkého opevnenia - refúgia v hornej polohe, ktoré sa rozprestiera na ploche 4,6 ha, môžeme sa oprieť o mnohé pozitívne zistenia. Výskum obvodovej hradby refúgia sa začal súčasne s výskumom hlavnej vežovej brány s následnými stavebnokonzervačnými úpravami. Archeologický výskum vežovej brány v sezóne 1992 mohol rozšíriť dovtedy uznávaný názor z obhliadkového prieskumu Ing. D. Menclovej z roku 1954. Výskumom V. Hanuliaka v r. 1992 sa podarilo preukázať jej výstavbu v dvoch stavených etapách. V prvej stavebnej etape bola postavená brána, ktorú Ing. D. Menclová (i spolu s vežou) na základe profilácie nábežných ríms a polkruhového záklenku datuje do 30. rokov 13. storočia. Tento typ ríms podľa súčasného zistenia má širšie resp. i mladšie časové datovanie.
    Na základe zistenej nálezovej situácie, keď sme sa mohli oprieť o stratigrafiu vrstiev datovanú nálezmi mincí, kladieme túto stavebnú aktivitu s výstavbou veľkého opevnenia do obdobia tesne po tatárskom vpáde v priebehu rokov 1241 - 1254. Túto stavebnú činnosť dokladá aj listina z roku 1255, podľa ktorej staviteľ Pertoldus lapicida noster de Zolum za zásluhy pri prestavbe hradu dostal dedične dedinu Dubové (8 km juhozápadne od Pustého hradu). Súčasne s výstavbou obvodovej hradby predpokladáme i vznik obytnej veže II, situovanej v južnom okraji centrálnej časti hornej polohy Pustého hradu. Táto stavba predstavovala hranolový typ veže s rozmermi 11,2 x 11 m. Hrúbka základov v prízemnej časti dosahovala 2 m. V juhozápadnej časti prízemia bol odkrytý pôvodný vstup, ktorý mal mladšiu zamurovku. S funkčným portálom súvisí najstaršia zistená kultúrna vrstva v interiéri, zastúpená početnou keramikou, militáriami, kostenými predmetmi a nerazenými mincovými kotúčikmi, ktoré podľa dr. J. Hunku predstavujú uhorské falzá rakúskych mincí. Tak isto medzi falzá zaraďuje i čitateľnú mincu nahrubo pokrytú striebrom. Uvedené falzum predstavuje viedenský fenig Přemysla Otakara II. (1251 - 1276). Bohato zastúpenú staršiu spodnú kultúrnu vrstvu od mladšej zánikovej oddeľovala výrazná sterilná medzivrstva. Mladšiu kultúrnu vrstvu dokladá nádobka s esovitou profiláciou a s rytou vlnovkovitou výzdobou, fragmenty keramiky s glazovaním na vnútornej strane a zlomky gotických pohárov, ktoré sa nachádzali v severnej exteriérovej časti v zásype obrannej priekopy. Výskum exteriéru z južnej a západnej strany obytnej veže nepriniesol pozitívne výsledky v nálezovej situácii, ktoré by potvrdili existenciu obrannej priekopy (ako na severnej strane), resp. negatívnych zvyškov po palisádovom opevnení. Zánik obytnej veže II datujeme do polovice 15. storočia, do obdobia vojnových stretov medzi Jánom Huňadym a Jánom Jiskrom z Brandýsa. Písomný prameň z roku 1451 uvádza, že Starý Zvolen vypálil Ján Huňady.