Veža na Pustom hrade. Foto: J. Beljak.

Zaľudniť ruiny...

Zaľudniť ruiny osudmi ľudí, aj tak by mohlo znieť motto pri skúmaní minulosti Pustého hradu nad Zvolenom. Treba ich však zaľudniť osudmi konkrétnych ľudí a hmatateľnými dokladmi o ich prítomnosti, nie povesťami. Povesti a mýty majú pritom dlhý život. Sú neraz príťažlivejšie, ako strohé historické údaje. Práca archeológov v spolupráci s historikmi na druhej strane sprostredkúva obraz minulých udalostí. Hoci je často neúplný a mnohé zostáva neznáme, približuje sa skutočnosti. Všimnime si teda aspoň niektoré epizódy z dejín hradu.

Počiatky hradu

Vznik a počiatky hradu možno spájať s utvorením Zvolenského komitátu, rozsiahlej územnosprávnej jednotky, ktorú spravoval župan sídliaci vo Zvolene. Zvolenský komitát mohol vzniknúť azda už na začiatku 12. storočia, keď uhorský kráľ Koloman zrušil Nitrianske údelné kniežatstvo. V tom čase začali vznikať nové komitáty. Strediskami ich správy boli hrady na ktorých sídlili kráľom menovaní župani. Prvú správu o zvolenskom županovi poznáme z roku 1222. Môžeme však uvažovať o staršom pôvode tejto funkcie a s ňou spojenom sídle.
    Najstaršiu správu o Zvolenskom (Pustom) hrade obsahuje rozprávací prameň nazývaný Gesta Hungarorum (Činy Maďarov), napísaný na začiatku 13. storočia. Dielo neznámeho autora, ktorému historici prisúdili označenie Anonymus možno zaradiť k historickým románom. Rozpráva totiž zväčša o vybájených vojenských ťaženiach a oslavuje legendárne veľmožské rody. V jednom zo svojich príbehov Anonymus opisuje, ako veľmož menom Borš so svojimi bojovníkmi prechádzal na koňoch popri rieke Hron. Dal sa pred ním na útek jeleň, ktorého Borš prenasledoval a na vrchole hory zabil výstrelmi šípov. Borš sa z oného miesta rozhliadol a na jednom vrchu dal postaviť hrad, ktorý dostal názov Borš (slov. Tekov). Odtiaľ Borš prešiel so svojim vojskom až do Zvolenského lesa, kde prikázal z kameňov vybudovať obrovskú pevnosť, ktorá sa údajne nazýva hrad Boršod Zvolen (castrum Borsed Zovolun). Veľkou kamennou pevnosťou bol Pustý hrad. Pramene z 13. storočia ho označujú v rôznych obmenách v podobe „Zvolen.“ Prívlastok, ktorý dal hradu Anonymus je ojedinelý. Osobné meno Borš často používali členovia šľachtického rodu Miškovcov. Vzhľadom na chýbajúce ďalšie doklady o ich pôsobení v regióne nemožno potvrdiť, či tento rod skutočne stál pri vzniku hradu vo Zvolene, ako o tom hovorí vyššie spomínaná legenda.

V časoch arpádovských kráľov

Zvolen sa stal miestom, kde sa často a niekedy i dlhodobo zdržiavali uhorskí králi. Vzhľadom na prítomnosť kráľovskej obory a početných hájnikov tu so svojim sprievodom mohli tráviť čas najmä na poľovačkách. Podľa uvádzaného miesta datovania listín sa vo Zvolene zdržiaval Ondrej II. a predovšetkým Belo IV. Z prameňov sa nemožno s určitosťou vysloviť o podmienkach v regióne v čase tatárskeho vpádu. Na možnosť, že Tatári (Mongoli) sa počas plienenia Uhorska dostali až sem môže azda poukazovať údaj v listine z roku 1243. Panovník vtedy obnovil Zvolenu mestské výsady. Listina pritom hovorí, že o pôvodné výsady Zvolenčania prišli počas tatárskeho vpádu.
    Doteraz menej známym historickým prameňom je zmienka o Zvolene v Haličsko-volynskom letopise. Podľa tohto staroruského prameňa odišlo haličské knieža Danil spolu so svojim synom Levom a kyjevským metropolitom Kyrilom k uhorskému kráľovi Belovi „do Izvolina“ (v Izvolin). Podľa letopisu sa tam konala svadba Danilovho syna Leva a Belovej dcéry (Konštancie), došlo k prepusteniu uhorských šľachticov zajatých v predchádzajúcich bojoch a k zmiereniu medzi Belom IV. a Danilom. Stalo sa tak zrejme v auguste roku 1247. Sídlo uhorského kráľa a miesto dynastickej svadby nazvané Izvolin historici stotožnili so Zvolenom. Okrem sídla s mestskými výsadami a komitátneho hradu sa vo Zvolene nachádzal aj kráľovský dvorec s kaplnkou, vybudovaný na mieste neskoršieho Zvolenského zámku.
    Obyvateľstvo okolitých poddanských obcí bolo povinné poskytovať hradu stanovené služby. Oslobodenie od ich vykonávania spravidla určovali výsadné listiny. Keď v roku 1254 kráľ Belo IV. udelil Dobrej Nive a Babinej mestské výsady zdôraznil v nich, že usadení hostia sú oslobodení od povinností a služieb hradu Zvolen (castri Zoulum). Na výstavbe tunajších sídiel v kráľovskom vlastníctve sa podieľal zvolenský kamenársky majster Bertold. V roku 1255 mu panovník za vykonávanie prác na kráľovských hradoch daroval majetok vyňatý spod kráľovského hradu Zvolen (castro nostro de Zolum). Ďalšie listiny naznačujú, že Bertold sa usadil v Banskej Štiavnici, kde žili i jeho potomkovia.
    Počas vlády Ladislava IV. došlo v Uhorsku k oslabeniu panovníckej moci a k nárastu vplyvu niektorých veľmožských rodov. Vývoj sa prejavil aj vo Zvolene, kde vo funkcii župana nachádzame od 80. rokov Mikulášovho syna Demetera. Okrem pôsobenia vo zverenom úrade Demeter sledoval aj svoje osobné záujmy. Spája sa s ním razba falošných mincí na hrade doložená archeologickým výskumom. Komitátny hrad sa v nepokojnom období stal predmetom mocenských zápasov. O útoku na Zvolenský hrad sa zmieňuje listina vydaná Ondrejom III. 9. septembra 1290. Kráľ podľa nej odmenil ôsmich turčianskych a liptovských zemanov, ktorí sa vyznamenali v obraňovaní kráľovského hradu Zvolen (castri nostri de Zalwm) v čase nebohého kráľa Ladislava IV. Za útokom zrejme stál Lampert syn Kazimíra z rodu Hunt-Poznanovcov. Dôvodom bol dedičský spor o hrad Modrý Kameň, ktorý prerástol do ozbrojeného konfliktu medzi Demeterom a Lampertom.

Matúš Čák, Donč a králi z rodu Anjouovcov

Po vymretí starej kráľovskej dynastie dochádza k ďalšiemu oslabeniu centrálnej vlády. Počas mocenských zápasov sa rod, z ktorého pochádzali župani Zvolenského komitátu zmocnil správy hradu. V roku 1306 vojsko Karola Róberta z nastupujúcej dynastie Anjouovcov obsadilo hrady Zvolen, Ľupča, Dobrá Niva a Plachtince, dovtedy ovládané Demeterom a Dončom, ktorí sa „spreneverili kráľovskej moci.“ Hoci panovník získal Zvolenský hrad, v nasledujúcich rokoch sa sídlo i priľahlé územie dostali do sféry vplyvu Matúša Čáka z Trenčína. Naznačuje to sťažnosť zemanov z blízkej dediny Poniky, ktorí v závere roku 1310 protestovali proti zabratiu časti svojho majetku susedmi. Sťažnosť predniesli pred kapitulou v Ostrihome, lebo zo strachu pred Matúšom Čákom sa báli obrátiť na príslušného sudcu.
   Po Matúšovej smrti v roku 1321 dochádza k postupnej náprave a upokojeniu pomerov. Môžeme predpokladať, že v tomto období sa hrad opäť dostáva do kráľovskej správy. Nakoľko na hrade sídlil zvolenský župan spravujúci kráľovské majetky, stretávame sa s uvádzaním ich príslušnosti k tomuto centru. V rámci Zvolenského komitátu napr. v rokoch 1323 a 1329 nachádzame obec Oslany ležiacu až na Ponitrí v správe Zvolenského hradu (castri de Zolyo, alebo castri de Zolium). Post zvolenského župana v tom období zastával magister Donč, osoba opradená mnohými legendami. V rámci reformy kráľovstva uskutočňovanej kráľom Karolom Róbertom prispel Donč k modernizácii územnej správy. Rozsiahle územie Zvolenského komitátu sa koncom 30. rokov 14. stor. rozdelilo na menšie územné jednotky, označované ako šľachtické stolice. Súčasne s týmto vývojom dochádza aj k zmene postavenia Zvolenského hradu, ktorý sa už namiesto komitátu stáva strediskom správy Zvolenskej stolice.
   Hrad okrem správnych, hospodárskych a vojenských úloh plnil zrejme i funkciu občasného miesta pobytu panovníka. Podobne, ako arpádovskí králi (Belo IV.), aj Anjouovci radi vyhľadávali na krátenie voľného času lesy v okolí Zvolena, kam chodievali na poľovačky. V roku 1340 vydal Karol Róbert listinu vo Zvolene, ktorý pri tej príležitosti označuje priamo ako miesto svojej poľovačky (in Zolio, loco venacionis nostre). Pobytmi vo Zvolene a jeho okolí za týmto účelom sa stal známy najmä syn Karola Róberta Ľudovít, o ktorom súveký kronikár poznamenal, že už od detstva si zvykol na poľovačky a mával z nich nemalé potešenie. Pri jednej z takýchto poľovačiek vo Zvolenskej stolici na jeseň roku 1353 kráľa takmer pripravil o život poranený medveď.
   Zvolen i okolité hrady boli častým miestom pobytov Ľudovíta I. i v nasledujúcich desaťročiach jeho vlády. Z roku 1359 poznáme správu, podľa ktorej kráľ spolu s manželkou kráľovnou Alžbetou odchádza do Zvolena (versus Zolyum) oddychovať, aby sa tak vyhol letným horúčavám. Zdá sa, že príjemné podnebie v horskom prostredí vedela oceniť aj stredoveká spoločnosť. Požiadavkám panovníka zrejme nevyhovoval starý kráľovský hrad, preto dal na návrší nad mestom vybudovať na mieste staršieho sídla moderný gotický kastel. Novú stavbu, zachovanú v jadre dnešného Zvolenského zámku však pramene výraznejšie neodlišujú od starého, dnešného Pustého hradu. So novopostaveným Zvolenským zámkom možno priamo stotožniť kráľovskú poľovnícku kúriu, v ktorej (in Zolin, curia suae venationis) v lete roku 1382 prisahali poľskí vojenskí velitelia vernosť Ľudovítovmu zaťovi a nástupcovi Žigmundovi Luxemburskému. Kráľ ich povolal do Zvolena v predtuche blízkej smrti a chcel tak zabezpečiť prepojenie Uhorska a Poľska pod vládou jedného panovníka.

Časy kráľa Žigmunda a Jána Jiskru

Po nástupe Žigmunda na uhorský trón plnili hrad aj zámok vo Zvolene naďalej funkcie správneho a rezidenčného sídla. Mladý panovník sa počas svojich ciest zdržiaval najpravdepodobnejšie na zámku. O pobytoch Žigmunda vo Zvolene podľa datovania listín sme informovaní napr. v rokoch 1388 – 1393. Na základe listiny vydanej 22. mája 1424 daroval kráľ Žigmund svojej manželke kráľovnej Barbore početné majetky, medzi nimi aj Zvolenské panstvo. K tamojšiemu sídlu – Zvolenskému zámku, označenému ako kráľovský zvolenský dom (domus Zoliensis) patrili podiely v obciach Lieskovec a Kráľová, a celé obce Rybáre, Hájniky, Veľká Lúka, Lukavica, Badín, Trebuľa, Tŕnie a Môťová. Hoci prameň hovorí iba o kasteli vybudovanom pre potreby kráľa, vieme, že hradné majetky naďalej spravovali úradníci sídliaci na starom Zvolenskom hrade. V roku 1430 sa pred Turčianskym konventom sťažovali zemania z Mičinej na kráľa Žigmunda, ktorý pripojil k hradu zvanému „Starý Zvolen“ (castrum Owphzolen vocatum) aj ich polovicu obce Badín. Pod názvami Starý Zvolen, častejšie v maď. znení Ózólyom, nem. Altsohl, alebo lat. Veterozolium vystupuje rozširujúce označenie Zvolenského hradu a neskôr i zámku. Názov pôvodne označoval mesto Zvolen, ktoré tak odlišoval od susednej Banskej Bystrice (nem. Neusohl, lat. Novumzolium). Pochopiteľne, stredoveké písomnosti naďalej používali pri pomenúvaní mesta aj jednoduchý názov Zvolen a podobne spomínajú i Zvolenský hrad.
   Správcovia hradu sa popri plnení úloh zverených kráľovnou dopúšťali aj prehreškov, alebo dokonca priamo porušovali zákony. V roku 1437 sa napr. opäť stretávame so sťažnosťou zemanov z Mičinej, ktorým zvolenský župan Dionýz Farkaš odcudzil 18 kusov dobytka a zahnal ho na Zvolenský hrad. V období po Žigmundovej smrti dochádza k výraznému nárastu strategických úloh Zvolenského hradu. Keď sa v roku 1440 narodil Žigmundovej dcére Alžbete syn Ladislav prezývaný Pohrobok, Alžbeta si na podporu svojho syna najala českého vojenského veliteľa Jána Jiskru. V pomerne krátkom čase Jiskra zaujal viaceré hrady i mestá v hornom Uhorsku. Jedným z jeho hlavných oporných bodov sa pritom stali Zvolenský zámok a Zvolenský hrad. Vojenský charakter jeho pôsobenia zvýrazňovali tituly zvolenský kapitán a veliteľ banských miest, ktoré Jiskra používal.
   V rámci ozbrojených konfliktov, ku ktorým dochádzalo počas boja o nástupníctvo na uhorský trón, poznáme vojnové udalosti viažuce sa aj ku Zvolenskému hradu. Jiskrovým najväčším rivalom bol uhorský gubernátor Ján Huňady, ktorý Zvolen opakovane obliehal so svojím vojskom. V roku 1447 Huňady daroval majetok svojmu rytierovi Petrovi z Jarochowa (prezývanému Poliak) za jeho účasť na vojenských výpravách, osobitne počas obliehania Zvolenského hradu proti Čechom, kde Peter bojoval „nie bez preliatia svojej krvi.“ Rytier bol akiste zranený počas útoku na posádku Jána Jiskru umiestnenú na Zvolenskom hrade. Nemožno vylúčiť, že výprava Huňadyho vojska bola nedávnou udalosťou a uskutočnila sa v priebehu spomínaného roku 1447. O ďalšom vojenskom strete vypovedá kronika magistra Jána z Turca. Podľa nej na jeseň roku 1451 Ján Huňady vypálil vo veľkom ohni mesto Zvolen. Oproti Zvolenskému hradu postavil veľkú pevnosť, vystrojil ju zbraňami a vojskom, a zanechal ju tam. Jiskru znepokojoval rinčaním zbraní dovtedy, kým ho nedonútil viesť rokovania o mieri. Nevieme, či sa Huňadyho vojsku podarilo dobyť Zvolenský hrad. Napokon nevieme ani bezpečne určiť, či spomínanú pevnosť (zrejme obliehací tábor) Huňady vybudoval oproti starému Zvolenskému hradu, alebo (pravdepodobnejšie) oproti Zvolenskému zámku. Zodpovedanie týchto otázok má pritom osobitný význam, nakoľko môžu objasniť okolnosti zániku Zvolenského hradu.

Hrad na konci stredoveku a jeho využitie počas osmanského ohrozenia

Upokojenie pomerov po nástupe Mateja Korvína na uhorský trón nevylučuje, že Zvolenský hrad plnil v pozmenenej podobe naďalej svoje správne, hospodárske a vojenské úlohy. V správ hradu sa uplatnili i príslušníci miestnych zemianskych rodov. Z roku 1464 poznáme listinu, podľa ktorej Matej Korvín daroval Jánovi z Peťovej (dnes súčasť obce Vlkanová) mlyn pri Hrone. Dôvodom boli zásluhy Jána, ktorý predtým pôsobil vo funkcii dvorského správcu (provisor curie) Zvolenského hradu. V nasledujúcom období nachádzame doklady o zdvojení funkcií osôb poverených správou hradu. V rokoch 1465 a 1467 sa stretávame naraz s dvomi zvolenskými kastelánmi a dvomi zvolenskými kapitánmi. Keďže doposiaľ s istotou nevieme, či Zvolenský hrad spustol počas predchádzajúcich bojov medzi Jiskrom a Huňadym, pôsobenie dvoch úradníkov v rovnakých funkciách môže naznačovať, že ešte sídlili na hrade aj na zámku. S rozdelením funkcie kastelána medzi dve osoby sa však stretávame aj na jednom z okolitých hradov (Vígľaš, 1502). Nemožno preto vylúčiť, že aj dvaja zvolenskí kasteláni a kapitáni už sídlili len na jednom hrade, resp. išlo o posilnenie funkcie jej prerozdelením medzi dve osoby.
   V závere stredoveku sa v prameňoch objavuje nové označenie hradu. Podľa účtov z roku 1512 mesto Zvolen zaplatilo tesárovi za prácu na moste pod starým hradom (sub antiquo castro). Išlo zrejme o opravu mosta pod hradom, čo poukazuje na využívanie miestnej cesty a prinajmenšom hospodárske využívanie okolia hradu. Opakujúce sa zmienky o oprave cesty, chodníka alebo mostu cez rieku Slatinu pod starým hradom nachádzame v mestských účtoch predovšetkým od polovice 16. stor. Priestor hradu či zachované časti stavieb mohli v tom čase azda slúžiť na pozorovanie okolia, prípadne aj ako zdroj stavebnej suroviny pre potreby mesta i zámku. O využití lokality hovorí uznesenie z porady zástupcov banských miest v Banskej Štiavnici 15. mája 1564. Podľa tohto dokumentu mali zabezpečovať obranu regiónu pred vpádmi osmanských vojsk strážne veže (tzv. vartovky). Medzi miestami, na ktorých mali byť vybudované zápis spomína aj vežu na starom hrade (auf dem alten Schloss) pri Zvolene. Túto vartovku, pravdepodobne drevenej konštrukcie, zachytávajú aj dve kresby Zvolena a jeho okolia vyhotovené v roku 1599 českým maliarom Jánom Willenbergom. Nad ruinami hradu s popisom Opusstěly Stary Zwolen a Stary Zwolen zamek nachádzame na zalesnenom kopci vysokú stavbu s označením Warta.
   Pomenovanie pôvodného Zvolenského hradu spojením Starý hrad sa zaužívalo zrejme už v neskorom stredoveku. Prežívalo i nasledujúce storočia. Matej Bel pri opise Zvolena vo svojom diele vydanom v roku 1736 uvádza, že na strmom vrchu tu vyčnievajú ruiny akéhosi hradu, ktorý Slováci nazývajú Stary Hrad a Maďari Óvár. V 18. stor. tieto označenia ustúpili pomenovaniu, pod ktorým hrad poznáme dodnes. V oficiálnej podobe sa s ním stretávame na mapovom liste I. vojenského mapovania z roku 1783. Dielo zakresľuje na mieste hradu ruinu s popisom Pustý Hrad.